Prepáčte, že vyslovujeme to čo je jasné, ale je dôležité pamätať na to, že „Surfing the Void“ nie je album, ktorý Klaxons chceli vydať. Ak by to tak bolo, nebolo by im vydavateľstvo ukázalo dvere, po tom čo predstavili veci, ktoré pôvodne nahrali. Vydavateľ chcel aspoň tri piesne, ktoré by boli tak brutálne úžasné ako je láska Jamieho Reynoldsa k „The Grid“ (britská kapela).Tento album je zvukom kompromisu. A kompromis je stále zlý, nie?

 Ale viete čo je absurdne neuveriteľné? Niekedy je potrebný človek v nudnom obleku, ktorý vám povie, že vašim osudom je urobiť album planétou surfujúceho tech-popu so spevom z Jupiteru a nie to čo ponúkli Polydoru pôvodne, nech už to bolo čokoľvek. A po troch rokoch od vydania ich debutu to nakoniec stálo za to, pretože Klaxons vydali jeden z najlepších popových albumov roka, avšak jeden z najindividuálnejších a najambicióznejších.

 Pilotný singel „Echoes“ sa stal perfektným úvodom tohoto albumu. Klaxons pochopili akým oživením sa pre nich stalo to, že každá pieseň na albume má svoju vlastnú gravitačnú silu.

 „Same Space“ má nášľap z Hviezdnych Vojen, ktorý sa neskôr schováva za tvrdé elektronické brblanie, ktorému napomáhajú boybandové pľúca Jamesa Rightona, ktoré prechádzajú do falzeta akoby z mníšskeho chorálu.

 „Ashes To Ashes“ je asi najlepšou piesňou na albume, ktorý celý znie ako kybernetická naháňačka vesmírom.

 Faktom však je, že tento album nemá v zásobe také chytľavé veci ako „Golden Skans“ a množstvo piesní znie na prvé počutie chaoticky a nesústredene, ale po čase vychádza na povrch obrovská kvalita každej jednej skladby a žiari ako hviezda. Je úplne jasné čo albumu chýba a to je počet možných singlov, pretože tých tu veľa nie je. Tento album si totiž vyžaduje hlbšie počúvanie.

 Mohlo sa najprv zdať, že celý príbeh s vydavateľstvom, ktorý Klaxons mali zatieni príchod ich druhého albumu. Ale opak je pravdou. Kapela pochopila čo jej chýba, všetko strávila a pretrávila až do takej miery, že ponúkla jeden skvelý album, ktorému vlastne celá táto story s vydavateľstvom pomohla. Klaxons našli samých seba. Podarilo sa im to a album je úspešný. Táto skúsenosť preto kladie otázku či je lepšia absolútna hudobná voľnosť, alebo kompromis. Možno keby sme nádejných nových umelco zavreli do pivnice a kričali na nich cez kľúčovú dierku, možno by sa nám dostala aspoň jedna či dve tak fantastické

nahrávky akou je „Surfing the Void“.

 Zdroj: NME