Bol júl alebo august (to už si presne nepamätám, ale určite boli letné prázdniny) a ako každé prázdniny aj tieto sme išli z časti stráviť na chalupu. Chalupa – klasická, možno už aj 100 ročná drevenica na okraji dediny (ale stále stojí, aj keď sem tam nejaká tá kvapka už cez starý šindeľ prekvapne až do postele, ale na rozdiel od nehnuteľností, ktoré vám postavia v dnešných časoch, kde Vám zateká už po prvom mesiaci, asi neporovnateľná kvalita). Ale....júl alebo august, asi 5-6 hodín popoludní (diaľnice ešte neboli vybudované tak to cestovanie bolo náročnejšie), sme vystúpili pred plotom chalupy z auta – LADA to bola. Naši išli pootvárať chalupu, spustiť elektrinu a vodu a ja s bratom sme sa ihneď pobrali pozdraviť nášho kamaráta, ktorý tam tiež trávil prázdniny u svojej tety. Ako sme tak otvárali bráničku do dvora, vybehol nám oproti čau-čau (nie to nekričal kamarát na nás čau, ale bol to pes strednej rasy, celkom huňatej – ak nepoznáš rasu, predstav si zakrpateného leva v našich podmienkach). Brat mal v rukách chlieb so salámou a preto naozaj neviem prečo som sa tej šelme, tomu „levovi" tak vtedy zapáčila práve ja. Pes v rozbehu.............ja stojím.........zrazu bežím.........potom kričím......... a pes vo mne zakusnutý ako brat v tom svojom chlebe so salámou. A tak celé osadenstvo domu na môj plač a krik vybehlo z domu a tak nás prišli privítať všetci, nie len náš kamarát. Našťastie kamarátova sesternica bola zdravotná sestra, pokúsila sa ma ukludniť a rýchle prvé rany ošetriť. Keďže naši možno stihli tak akurát pustiť tú elektriku v chalupe, nasadli sme teda zase do auta, z ktorého ešte nestihli vyložiť ani batožinu a s plačom sme sa vracali späť do Brezna ( asi 15 km od chalupy) navštíviť pohotovosť, kde ma troška pozašívali – nič vážne (neviem prečo, ale odvtedy proste milujem psov – a nepíšem to v úvodzovkách). Ešte stále so slzami v mojich očiach sme sa vrátili v ten večer na chalupu, kde sme už ako tak v kľude dovykladali veci z auta. Den 1. bol za nami. Pred chalupou tečie potok, je tam aj malý vodopád, ktorého zurčanie počuť až dovnútra a tak sme všetci po strese zaspali. Na ďalší deň hlásili v dedinskom rozhlase (nič sa nezmenilo, ešte stále funguje), že sa všetci majitelia nehnuteľností nachádzajúcich sa pri potoku majú pripraviť na malú brigádu a sú povinní upraviť a vyčistiť aj pozemok/briežok na pokraji potoka pred ich pozemkom. A tak sme sa v nasledujúcich dňoch pustili do upratovania potoka a čistenia buriny. V gumákoch na nohách sme sa ja s bratom šantili a sem tam vytrhli nejakú tu burinu, poprípade okúpali v potoku a mama s ujom pracovali poctivejšie. A vtom výkrik bolesti – väčší, hrdzavý a studený klinec prešiel až cez „gumáky" a nepríjemne sa zapichol do ujovej nohy – návšteva nemocnice bola nevyhnutná..........opäť sadáme do auta a vraciame sa do nemocnice, z ktorej sme sa pred pár hodinami vrátili aj s mojou zašitou nohou. „Tetanovka" pichnutá do zadnice a my sme sa mohli vrátiť na chalupu, kde sme si zatiaľ toho času veľa neužili. Čakali sme návštevu – mali prísť starý rodičia s ďalšími deťmi. Veľa nám nebolo treba a už sme sa naháňali po dedine na kolobežke a stopovali, kto rýchlejšie zíde na kolobežke zo strmého kopca. A čo sa nestalo – mladší z bratov, ktorí prišli so starými rodičmi, mal tú smolu, že kolobežka (už mala tiež svoje roky vtedy a nejaké to opotrebovanie) sa počas jeho jazdy zlomila na dve časti a jedna železná mu rozrazila nohu v kotníku. Opäť sadáme do auta a opäť sa vraciame do nemocnice, áno, presne tak už po tretí krát. Potrebný zákrok bol dlhší a tak sme sa usadili v čakárni. V tom vchádzal do ordinácie lekár, ktorý pred pár dňami ošetroval aj mňa a troška sa začudoval, že čo tu opäť robíme. To sme sa snažili pochopiť aj my všetci ostatní a vysvetliť toľko nešťastných náhod v priebehu pár dní si nikto nevedel. A to ešte nie je všetko.
Naši boli aj celkom vášniví turisti a hubári zároveň. Tak sme mali už ako malí prechodené nejaké tie horské aj vysokohorské chodníčky a keď sa nedalo ísť na dlhšiu túru, tak sme sa vybrali aspoň na huby či čučoriedky. A tak sa išlo, ale už len tí, ktorí ešte boli chôdze schopní. A aj sa vrátili......a neuveríte......dokonca bez úrazu. Ale ten kameň úrazu bol niekde inde. Časť húb sa uvarilo na večeru. A už možno začínate tušiť. Môj bracho sa v noci zobudil na nesmierne kŕče, zvracanie......tento krát to bolo až na sanitku. Ja som stále nič netušila, keďže som tú noc zatiaľ stále tvrdo spala. Zobudila som sa až na to, ako ma ujo oblieka, že musíme ísť rýchlo do nemocnice, lebo brat sa možno priotrávil hubami. A samozrejme išli všetci, ktorí huby na večeru jedli, keby sa príznaky začali prejavovať aj u ostatných. A opäť stará známa budova nemocnice pred nami, ale tento krát za tmy. Brata brali ihneď na výplach žalúdka a my ostatní sme čakali. Jednak, že či bude všetko v poriadku s ním a či aj s nami. A záver po dvoch dňoch vyšetrovaní – otrava to nie je. Pojedol v ten večer, čo mu prišlo pod ruky a asi v nesmiernych kombináciách, tak ho to takto zložilo. Nechcem si ani predstaviť, že ako museli naši tŕpnuť na ceste domov do Bratislavy, že či vôbec ešte dobre dôjdeme domov a či nebudeme mať ešte nejakú autonehodu, keď si takto nejaké to nešťastie na nás sadlo. Ale to už je iný príbeh.