Chcem sa s vami podeliť o báječnú vec! Nedávno som sa preberal priečinkom s názvom „moje súkromné“ (ináč všimli ste si, ako sa udomácnilo slovo „priečinok“? Kedysi by sme mu nepovedali ináč, ako frajersky „folder“, alebo, ešte v časoch, keď naši milí jazykovedci neodstraňovali všetko čo bolo prevzaté z češtiny, alebo nedajbože (prežehnal som sa!) zaváňalo čechizmom, „adresár“.) Taký priečinok je ako dobré víno: keď sa nechá pár rokov odstáť, po jeho otvorení v ňom môžete nájsť ozajstný poklad. Je to ako dostať sa na babičkinu povalu a nájsť truhličku, v ktorej sú všeliakosti od nezaujímavých predvolaniek na súd za nezaplatený plyn až po fotografie, z ktorých niektoré by ste sa tak trochu hanbili ukázať svojim priateľom, lebo na nich nahí cikáte na svadbe sesternice do kvetináča, a niektoré sľubujú pikantný príbeh z babičkinej pradávnej mladosti.  Nie že by som vedel o čom hovorím, žiadna z mojich babičiek nemá povalu, na ktorej by som mohol nájsť akúkoľvek truhličku .. a pravdu povediac, neviem, či by som mal odvahu hrabkať sa v cudzích truhličkách, tobôž nie v priečinkoch „moje súkromné“ .. a babičke teda už vôbec nie!

Odbehol som od témy! V priečinku „moje súkromné“ som našiel dokument. Dokument, ktorý ma rozosmial. Rozplakal. Ako keď zoberiete bábätku fľašu od mlieka .. len to bábo to neberie so srandou, o tom náhodou niečo viem, jedno totiž doma mám. No proste rozplakal ma od smiechu.

Tieto odstavce majú jedinú úlohu: primäť vás, aby ste klikli na „čítaj celý článok“, ten dokument tam totiž bude.