Podvečer ešte sa dal, večer a noc už mohli teda dopadnúť inak a nie zvrhnúť sa zas na to známe, furt sa opakujúce. Časový sklz vrátenia sa do pelechu nie je taký obrovský.

Nádej!

Tá umrela prvá.. ostala už len zarytá tvrdohlavosť, ktorá nenechala odradiť od origoš zámeru. Až na tie medvede. Pískať a robiť naschvál soundy sa nedalo, krvopotný 6-km stupák nenechal ani len dych pracovať. Spoľah teda len na otras škripot biku a nokia plechot. Bol tu však ďalší a všadeprítomný nepriateľ – slnko. Dávať bike túru na poludnie... to bol nápad!

Rumunské cesty sú lepšie..

.. dokonca aj takto večer. Cieľový point sme však neminuli. Sme na mieste. Plno dvorov, foodu, pitiva, neznámych, neskôr už aj známych. Folklór all around us, milá zmena. Dokonca vtipná. Až na ten poľovnícky guláš, kosti si mohli odpustiť, snaď neboli už raz ožužlané. Medovina cestou spať, mimo šoféra – mňa.
Ďalší guláš?
Teď homemade, kamošova premiéra. Fasa chuť až na tú bolesť žlčníka neskôr. Prípava tiež worth zažiť. Sedíš, sedíš, kukáš po okolí, ľuďoch, zvieratách a zrazu šupa okolo hlavy. Takmer ťa usmrtí kosačka. Uvoľnený nôž si to hodil skratkou takmer rovno na mňa. Ukončil svoj let v hrnci na guláš. A že prečo tá bolesť žlčníka..